Vracala som sa z pravidelnej prechádzky so psom a pri vchodových dverách si vypočula tento dialóg (či skôr monológ?) matky s dcérou. Dievčatko mlčalo a na naliehavé otázky svojej matky o tom, ako hrozne vyzerajú jeho vlasy (popravde ich malo v cope a boli trošku rozcuchané, žiadne vrabčie hniezdo), a ako vyzerá celkovo, jej odpovedalo, že sa česať nechcelo.
Sedemročné dieťa predsa počas dňa nemyslí na to, či je jeho frizúra v poriadku. Je rado, že sa skončí škola a zahrá sa s kamošmi v družine.
V prvom momente som si myslela, že sa mi sníva. Naozaj toto povedala matka svojmu dieťaťu? Namiesto toho, aby ho pohladila po tvári a pousmiala sa nad strapatými vlasmi, mu chrstne do tváre toto. Dievčatko to možno až tak veľmi nevnímalo, ale mne bolo hlúpo aj za neho. A vlastne najviac hlúpo mi bolo za matku, ktorá dáva takýto otrasný príklad svojej dcére.
"Nikto sa s tebou nebude chcieť hrávať," mi rezonovalo v hlave ešte doma. Aký príklad týmto dala matka svojej dcére? Že má dbať na svoj vonkajší vzhľad, aby mala veľa kamarátov? Čo je to za hlúposť učiť deti, že to, čo je krásne povrchovo, je úžasné po všetkých stránkach? Tieto pomýlené hodnoty dávajú niektorí rodičia ako príklad svojim deťom.
Ak raz rodič povie:"Ten je zlý, lebo je inej farby pleti/inej orientácie," dieťa si to fixuje ako niečo zlé. Niečo, s čím nechce mať dočinenia. V tomto ranom veku, keď rodiča berie ako vodcu, ako toho, čo robí/hovorí všetko správne, ho počúvne.
Nehovorím, že toto robia všetci rodičia. Chvalabohu, tých, čo majú tento názor, je málo (dúfam), no aj takéto sú dnes hodnoty a aj takéto sú dnes matky, ktoré učia svoje deti "životu".
Preto vás prosím, milí rodičia, vysvetlite svojim deťom, že byť nedokonalý, mať dieru v rifliach (a to je dokonca aj moderné), občas neupravené vlasy, nie je zlé. Je to prejav ľudskosti, života a nedokonalého človeka. Nič, za čo by sa mal malý človek hanbiť.